Po prehratom finálovom zápase hokejbalovej extraligy kežmarský útočník Boris Oravec stál pri mantineli a so smútkom v očiach hľadel na to, ako sa Skaličania tešia z extraligového titulu. O tri týždne neskôr sa smútok premenil na obrovskú radosť, v reprezentačnom drese sa stal tretí raz majstrom sveta.

„Neskutočné. Zasa ako po prvýkrát. Taký pocit nemôže nič nahradiť. Dvadsať rokov roboty sa vráti v jednom momente. Nechápem to, len si to užívam, idem na vlnách a teším sa z toho. Podaril sa nám zlatý hetrik! Porazili sme tri národnosti vo finále, Čechov, Ameriku a Kanadu, to je niečo úžasné,“ hovoril Oravec krátko po skompletizovaní trojitej zbierky zlatých medailí.

Vybojovať tri tituly svetového šampióna v rade nebolo jednoduché a asi málokto sa pred štyrmi rokmi odvážil niečo také vysloviť nahlas. Ten sen prežíval najmä v srdciach hráčov a z roka na rok sa stával reálnejším. „Túžil som po tom. Ale na začiatku tej cesty, ešte pred prvým titulom to bolo veľmi ťažké. Už v Zugu sme to mali nesmierne náročné s obhajobou a keď sa nám to podarilo, bolo to niečo neuveriteľné. S malou dušičkou, ale veľkým chcením a nadšením sme to chceli zopakovať tretíkrát,“ spomína strelec víťazného gólu vo finále proti USA v roku 2015.

Tréner Jozef Ďuris už počas prípravy na tohtoročné MS chválil fyzickú zdatnosť hráčov. Reprezentanti netrénovali len v rámci svojho klubového pôsobenia, všetci si pridávali aj tréningové dávky navyše. „Každý trénoval individuálne, keď sme sa stretli v lige, nešli sme po sebe dravo, lebo sme vedeli, že sa stretneme v nároďáku. Som pyšný na každého z týchto chlapcov a hrdý, že som s nimi mohol hrať. Boli sme jedna partia od začiatku do konca, nikto ani na okamih nezaváhal, nikomu ani nenapadlo, že by sme to nemali zvládnuť. Stále sme si verili a podporovali sa. Ani jedna negatívna myšlienka,“ opisuje silu kolektívu Oravec.

Aj v Pardubiciach sa stal úspešným finálovým strelcom, v ôsmej minúte duelu proti Kanade zvyšoval už na 3:0 v prospech Slovenska. Potom však prišli slabšie chvíľky slovenského mužstva a súperovi sa podarilo otočiť skóre.

„My sme tam nabehli, dali tri góly, ale potom akoby sa začala prejavovať únava z predošlého zápasu (semifinále s Čechmi, ktoré rozhodla až siedma séria samostatných nájazdov, pozn. aut.). Zavládla menšia nervozita, chceli sme niečo vymýšľať a Kanaďania už nemali čo stratiť. Otvorili hru a vyšlo im to. Pre vývoj zápasu a vlastne i pre nás však bolo dobré, že sme začali prehrávať 4:3. Odvtedy sa to zmenilo, začali sme zase drieť. Podarilo sa nám vyrovnať, v tretej tretine sme túžili dať gól a napokon to vyšlo,“ hovorí o vývoji finálového stretnutia slovenský útočník.

Po záverečnej siréne vypukli majstrovské oslavy, s hokejbalistami sa priamo na štadióne tešili stovky slovenských fanúšikov. Už počas skupinových zápasoch sa na jednej z tribún vytvoril modro-biely kotol, ktorý sa postupne zväčšoval a hnal hráčov za ďalšími víťazstvami. Jeho prítomnosť si pochvaľoval aj Oravec: „Som fanúšikom vďačný, vyhrali sme aj pre nich a pre celé Slovensko. V hokeji nám to nevyšlo, ale tu sme porazili všetky veľmoci. Každý môže byť pyšný, že je Slovák. Dúfam, že sme ľudí potešili.“