Bujdák patrí medzi zlaté klenoty slovenského hokejbalu. S reprezentáciou získal štyri tituly majstra sveta, na domácej scéne získal dva tituly. V súkromí skôr introvert, ale na ihrisku mimoriadne viditeľný a nepríjemný súper. Platný v ofenzíve, ale v defenzíve priam nenahraditeľný. K hokejbalu sa dostal z hokeja, na svoju úspešnú kariéru si po skončení finále spomínal takto: "Hokejbal mi nič nevzal, naopak, dal mi veľa zážitkov, nových ľudí. Mal som šťastie, že som mohol prežiť toľko úspechov a že som k tomu mohol prispieť svojim dielom. Sú len pozitíva."

O rok oslávi štyridsiatku, v ďalšej hokejbalovej kariére sa predstaví v úlohe trénera. Už v tohtoročnej play off si tento post vyskúšal, i keď neplánovane, keďže sa pred koncom základnej časti zranil a na striedačku sa tak postavil o čosi skôr. A ako si spomína na to, keď sa po prvý raz dostal na oči verejnosti pred MS v roku 2013? "Stále mám pred očami článok, v ktorom som figuroval, keď som mal 27, alebo 28 rokov. Vtedy som začal s hokejbalom. Odvtedy na to spomínam každý deň, sú to pekné veci."

S jeho odchodom sa musí vysporiadať nielen Považská Bystrica, ale aj reprezentácia. Bujdák v našej ankete, v ktorej sme sa pýtali útočníkov, že proti ktorému obrancovi sa im hra najťažšie, vyhral docela jednoznačne. Súboje s ním nesmierne boleli, no väčšinu z nich vyhral čisto a s prehľadom. Okrem titulov na MS má zlato aj z domácej súťaže. Získal ich ako hráč Nitry, dvakrát sa tešil v drese Považskej Bystrice. S Považanmi siahol na titul v roku 2020, vtedy mal Protef v kádri viacero hviezd, teraz to bolo oveľa náročnejšie. "Ťažko to porovnávať. Teraz sme to vyhrali, lebo máme dobrý kolektív. Je to otrepaná fráza, ale kolektív musí byť taký, že chce trénovať a že chce na sebe pracovať," povedal Bujdák.

Na záver sme lúčiacemu sa Bujdákovi položili otázku, či je v Považskej Bystrici hráč, ktorý by mohol prevziať jeho žezlo. "Platí to, čo som povedal. Hráč musí na sebe pracovať, mal by veľa trénovať. A potom možno príde aj niekto lepší, ako som bol ja."