AKO TO ZAČALO

Slovenskú reprezentáciu pred MS 2013 prevzal Jozef Ďuris, ktorý si za asistenta vybral svojho dlhoročného spoluhráča z Martina i reprezentácie Aurela Nauša. Obaja mali na svojom konte titul z roku 1999 zo Zvolena, tentoraz ho chceli získať v pozícii šéfov striedačky. "Pred šampionátom sme boli sme na turnaji v Plzni, doma sme sa pripravovali na vedľajšej ploche v Nitre. Pamätám si, že si ma tréner Ďuris zavolal spolu s Palom Blahutom a Jimmym Hrivnákom a povedal nám: ´Chlapci, vy traja ste ťahúni tímu.´ Pred ním to mal dlho Roman Török a Jožko to zobral úplne inak. Bol úplne na všetko pripravený. On sa nepotreboval s nikým radiť, samozrejme okrem Aja Nauša, svojho asistenta. Ale mal všetko ako keby nalinajkované, na všetko vedel reagovať, bol pripravený úplne na všetko," začal spomínať kapitán tímu Jozef Minárik.  

Obranca LG Bratislava mal za sebou v tom čase MS 2007, 2009 a 2011. Patril preto medzi najskúsenejších hráčov tímu a kapitánske céčko dostal akoby prirodzene. Ďuris po svojom nástupe prekopal tím, nepracoval s hokejistami, ponechal si len Slováka a Svitanu, ktorí však hokejbal hrali pravidelne.  "Káder sa tvoril dlhšie, tréneri však od začiatku pracovali asi s 80 percentami mien a mužstvo potom už len dopĺňali. Pamätám si, že Roman Bujdák išiel do Plzne na turnaj namiesto niekoho, kto ochorel a výkonmi mu vyfúkol miesto ako nič. Zápasy proti Čechom odohral s obrovským prehľadom. Tým, že sme boli takmer všetci hokejbalisti, tak sme sa lepšie medzi sebou poznali. Ja som bol, rád, že nemáme v kádri toľko hokejistov," dodal Minárik. 

ŽULKO A TÍ ĎALŠÍ

Po zverejnení konečnej nominácie do Kanady nastal v hokejbalovej komunite šum. Viaceré mená v nej prekvapili, no zarezonovalo najmä jedno. "Peťo Žulko. To je prvé, na čo si spomeniem, keď mi niekto povie MS 2013," potvrdil kapitán výberu.  

Žulko, vtedy hráč Martina, hral na poste centra. Teda na poste, ktorý je aj v hokejbale veľmi cenný a dôležitý. A dobrých centrov s reprezentačnými parametrami nie je veľa. Skúsený Martinčan však splatil dôveru trénerov fantastickým spôsobom, patril medzi najlepších hráčov slovenského výberu. A to napriek tomu, že šampionát dohral so zlomeným nosom. 

Do Kanady cestovalo aj viacero ďalších nováčikov, okrem spomenutých Bujdáka so Žulkom aj brankár Bratina, obrancovia Šlachtič a Titka a útočníci Maděra, Beniač, Behúl, Wagner, či Oravec. Všetci sa potom stali oporami A-tímu, no pred MS veľa fanúšikov nedávalo Slovákom po generačnej obmene šance. "Oproti šampionátu z Bratislavy 2011 chýbalo v tíme asi 80 percent hráčov. Strach pred MS teda bol, respektíve nie strach, ale mierne obavy. To podvedomie, že s kým zasa prehráme v semifinále, to som mal v hlave, to priznávam," povedal Minárik.

V SKUPINE JEDNO ZAVÁHANIE

V St. John´s sa Slováci v základnej A-skupine predstavili najskôr proti Pakistanu, ktorý zdolali 8:1 po hetriku Slováka, dva góly pridal Maděra a po jednom Bujdák, Haring a Martinusík. Potom prišiel triumf 6:0 nad Nemeckom. V tomto zápase sa dvakrát presadil Slovák, zvyšné zásahy pridali dvakrát Martinusík a raz Šlachtič a Hrivnák. Potom prišla studená sprcha v podobe prehry 0:3 s domácim výberom a na záver triumf 2:1 nad Gréckom. V tomto dueli mierili presne Svitana a Beniač. "My sme vystupovali celkom slušne. Vedeli sme, že okrem Kanady sme od každého lepší. Očakávali sme, že v skupine zdoláme každého. Nikoho sme však nepodceňovali, to nás tréner pripravil na to, že do každého duelu musíme ísť naplno. Skupina ukázala, ako na tom sme. Až na prehru s Kanadou sme hrali celkom slušný hokejbal," uviedol kapitán Slovákov. 

Nasledovalo štvrťfinále, v ktorom sme sa stretli proti silnému výberu USA. To však Ďurisovi zverenci zvládli bravúrne a po góloch Kaššu, Ladivera, Slováka, Martinusíka, Žulka a Beniača sme triumfovali 6:1. Nasledovalo semifinále s nepríjemným Portugalskom. "Vyšli na nás Portugalci, čo sme mali veľkú výhodu, lebo druhá dvojica bola Kanada a Česko. Nám to pomohlo, s Kanadou sme v skupine prehrali a dosť ľahko. A Česi boli a sú odvekí rival," poznamenal Minárik. Spolu so svojimi spoluhráčmi tento zápas napokon dopadol na výbornú, pod triumf 4:3 sa gólovo podpísali Kašša, Behúl, Martinusík a Oravec. 

BITKA V SEMIFINÁLE A ZLATÝ KONIEC

Druhé semifinále medzi Kanadou a Českom bolo fyzicky náročné, hralo sa na ostrie noža a napokon ho poznamenal aj nechutný záver. Po tom, čo na konci duelu strelil český hráč Jan Bacovský gól do prázdnej kanadskej bránky, neuniesol situáciu Kanaďan Justin Pender. Vyradenie svojho družstva psychicky nezvládol a strelca gólu napadol. Český brankár Lukáš Heczko pribehol svojmu spoluhráčovi na pomoc, za čo ho Pender takisto fyzicky napadol. Slovenský rozhodca Marek Kralovič sa snažil hráčov od seba oddeliť, no Pender napadol aj jeho a spôsobil mu zranenie kolena a musel byť prevezený do nemocnice. V nemocnici bol ošetrený aj brankár Heczko, ktorému Kanaďan spôsobil poranenie hlavy. 

Vo finále chýbalo Čechom niekoľko hráčov, brankár Heczko sa však v ňom však napokon predstavil. Boj o zlato sme začali lepšie, po úvodnom góle Oravca dal na 2:0 Martinusík. Česi už len znížili zásluhou Wróbela a po záverečnom hvizde vytryskla obrovská slovenská radosť. Titul majstrov sveta sme získali po 14 rokoch. "My sme s Čechmi stále v príprave a na veľkých turnajoch prehrávali. Pravidelne. A teraz prehrali oni s nami v najnevhodnejší čas. My keď sme s nimi pred MS prehrali v Plzni i Gajaroch, tak sme sa po týchto prehrách rozprávali s trénerom Ďurisom. On mal v hlave, čo bolo zle, už vtedy rozmýšľal, čo zmeníme. A ja som mu vtedy povedal, že ´uvidíš, my ich porazíme, keď to budú najmenej čakať.´ A tak to aj bolo," prezradil skúsený obranca, ktorého vo finále hnala aj pomsta za MS 2011. Vtedy nás Česi v Bratislave vyškolili v semifinále 2:0. "Napriek tomu, že mali za sebou ťažké semifinále, vôbec to nebolo poznať. Oni sú stále silní na lopte, rýchli. Napokon aj výsledok o tom hovorí. A v závere nás dosť tlačili. Ale my sme to mali vzadu dobre postavené a samozrejme nás držal Stano Petrík. Ja si nepamätám šampionát, ktorý by jemu nevyšiel. On chytal ako boh."

VIDEO A MINCA KĹÚČ K ÚSPECHU

Na MS v Kanade prišiel náš realizačný tím aj s novinkou, ktorú má dnes viacero mužstiev. Ale video analýzu vtedy nemal nik. Techniku mal na starosti Vladimír Moravčík a tento fakt bol jeden z kľúčov k úspechu. Minárik spomína "Tým, že sme mali video, tak mužstvo sa po každom zápase posúvalo dopredu. Išli sme veľmi dobrou cestou. Obraz je viac ako tisíc slov. Keď vám niekto stále hovorí, kde máte stáť, tak vždy je lepšie, keď vám to niekto ukáže na obrazovke. To bolo úplne niečo iné a to nám veľmi pomohlo." 

A nielen video. Športovci veria v mnohých prípadoch na veci medzi nebom a zemou. Slovenský obranca tiež a jedna takáto vec sa udiala ešte pred odletom do Kanady. "Pred MS sme hrali proti Čechom v Gajaroch a ja som dal Jimmymu Hrivnákovi peniaze, aby zaplatil rundu. Mali sme dovolené dať si jedno pivo. A zostalo mu 50 centov. Jimmy mi ich chcel vrátiť, tak som mu povedal, aby si ich nechal, že tá minca nám prinesie šťastie. A on tú 50-centovku nosil v peňaženke dovtedy, kým neskončil kariéru. A vždy mi ju ukazoval. Nemusím pripomínať, že sme potom získali ďalšie tri tituly."  

A pre tých, ktorí na tieto veci neveria, je tu ešte jeden Minárikov oveľa pragmatickejší pohľad na skladbu mužstva. To totiž fungovalo bezchybne. "Toto bol ten siedmy zmysel Jožka Ďurisa, nejaká magická sila. On nás mal všetkých veľmi prečítaných. A on si podľa mňa nerobil výber len na jeden šampionát, ale aj na ďalšie. Čo bolo super. Lebo ak sa káder nemení, tréningy a toto všetko ostatné vás posúva ďalej. On chytil generáciu, s ktorou sme dominovali ešte ďalšie roky. To je úctyhodné."

KEBY STENY VEDELI ROZPRÁVAŤ

Toľko športová stránka. Od nášho kapitána sme dostali aj zopár pikošiek. Tu je jedna z nich: "Po jednom zápase v skupine sa udiala taká vec, že jeden náš hráč si dal lieky proti bolesti a tie sa nesmeli zapíjať alkoholom. My sme samozrejme mali životosprávu úplne v poriadku, ale on si po tých liekoch dal dve malé pivká po večeri. Nastúpili však vedľajšie účinky, o ktorých sme netušili. Tento hráč potom chodil po chodbe a klopal Čechom na dvere a v rámci typických ´hecovačiek´ im riadne prikuroval. Ľudovo povedané ho vyplo, pretože si na druhý deň nič nepamätal. Chodil som s ním potom na druhý deň po izbách Čechov a ospravedlňovali sme sa. Brali to úplne v pohode, my sme sa potom na tom časom samozrejme dobre zabávali."

Ďalšia vec je spojená s oslavami titulu, v ktorom okrem mužov bývali aj naše dievčatá, ktoré tiež mali čo oslavovať. S Kanaďankami prehrali vo finále 0:1, no striebro bolo veľmi cenné. "Všetci chceli piť pivo v bazéne a každý chcel fotku. To bolo prvoradé. Niektorí potom zostali v bazéne, oslavovali sme spolu s dievčatami. Ja som to s alkoholom nepreháňal, lebo som chcel spiatočnú cestu v lietadle absolvovať v pokoji, čo sa nie každému spoluhráčovi podarilo (smiech). Do hotela prišli policajti, ale všetko bolo v pokoji. My sme nerobili veľký bordel, ale nie každý ubytovaný v našom hoteli chápal, že oslavujeme titul majstrov sveta. Takže sme pánom policajtom všetko vysvetlili a oni nám rozumeli. Ale aj toto bol svojim spôsobom zážitok," prezradil Minárik.

TRABLE S PASOM A KLOBÚKY

Na druhý deň bol odlet, no nie každý hráč bol po bujarých oslavách pripravený. "Viem, že si Jaro Martinusík zabudol na izbe pas, keď sme odchádzali z hotela na letisko. Ale zobrali sme mu ho a na letisku, keď úplne zbledol, tak sme mu ho dali. Lebo on sa balil narýchlo, keďže zaspal a autobus bol už naštartovaný. Stihol to len tak tak."

Po prílete do Viedne čakalo hráčov na letisku niekoľko médií, ešte viac ich prišlo pred sídlo SHbÚ na Junácku ulicu. Hráči dávali rozhovory v netypickom oblečení: "Robo Kašša nás nahovoril, aby sme si kúpili typické klobúky s logom Kanady. Mali sme ich všetci. Ľudia nás čakali na letisku, čo bolo super. Všetko riadil Robo, pre ktorého nie je žiadna situácia smutná. S ním sme sa veľmi nasmiali."

Potom sa už len spomínalo na zážitky, Minárik na viacero z nich nezabudne nikdy: "Ja som mal ísť do zámoria už v roku 2005 do Pittsburghu, ale vtedy ma nepustili z práce. Kanada nás očarila vo viacerých smeroch, je to kolíska hokejbalu, aj teraz v Montreale minulý rok sme videli, že oni sú oveľa inde. Ale celé to pre mňa bolo také zaujímavé. Vozili nás v tom ich typickom žltom autobuse, na tieto veci nezabudneme. A prekvapilo ma, že sme videli v hľadisku slovenské vlajky. A to neboli naši krajania, ale ľudia, ktorí nám fandili."

KANAĎANIA NÁS MAJÚ RADI

Tieto slová vie potvrdiť aj autor článku. Kanaďania kývali Slovákom z áut, keď išla výprava na prechádzku v bundách so slovenským znakom. Obyvatelia St. John´su na nás trúbili, pýtali sa rôzne veci. Mimoriadny zážitok sme zažili v supermarkete. Spolu so svojim novinárskym kolegom sme čakali v rade do pokladne a za nami bol pán, typický Kanaďan. Vyzeral ako drevorubač, bol prešedivelý, veľmi sa zaujímal o náš tím a napokon nám zaželal veľa šťastia. Pokladníčka nám nablokovala tovar asi za 50 dolárov, no keď prišlo k plateniu, pán za nami dal pokyn: "Chlapi držte sa, toto je na mňa." Áno, Kanaďania majú Slovákov radi. 
 

A Minárik napokon prezradil ešte jeden zážitok, ktorý sa týkal vtedajšieho prezidenta SHbÚ Jozefa Stümpela. "Bolo to v reštaurácii. Objednali sme si jedlo a bol s nami aj Jožko. Čašník prišiel za mnou a úplne prekvapený sa ma pýtal, že či to nie je on. Tak mu vravím, že áno. A on ako keby neveril, lebo reagoval slovami: ´Veď on hral u nás NHL.´ Tak som mu potvrdil, že to je naozaj tak. Nechcel veriť, bolo to zábavné. Ale aj tento zážitok potvrdil, aká je Kanada hokejová krajina."

Napriek tomu, že Stümpel hral v NHL iba za tímy z Ameriky, Kanaďania boli z neho očarení. Práve na tomto šampionáte bol Stümpel v pozícii šéfa únie po prvý raz. Už po príchode mu bývalý spoluhráč z farmy priviezol auto, ktoré bolo plné piva. Iba zaštrngal kľúčmi a povedal: "Stampy, tu máš, o týždeň si prídem pre neho." A tak sme počas MS nemuseli starať, ako napríklad nakúpiť hráčom vitamíny, či ovocie. 

ZOPÁR FAKTOV NA ZÁVER

MS v hokejbale v St. John's sa konali od 2. do 9. júna. Titul majstrov sveta získali Slováci po 14 rokoch a direktoriát šampionátu ocenil Stanislava Petríka za najužitočnejšieho hráča a Marek Slovák sa stal najproduktívnejším hráčom.

Slovensko reprezentovali títo hráči /uvádzame pri nich oficiálny názov klubov z roku 2013/:

brankári: Stanislav Petrík (HBK Nitrianski Rytieri Nitra), Jozef Bratina (KKF DT Považská Bystrica)

obrancovia: Jozef Minárik (LG AZhokej Bratislava), Pavol Blahut, Dušan Danko (obaja ŠHBK Ružinov), Filip Titka, Martin Haring, Ivan Káčer (všetci HBK Nitrianski Rytieri Nitra), Oskar Šlachtič (HBK Kometa Vrútky), Roman Bujdák (KKF DT Považská Bystrica)

útočníci: Michal Hrivnák, Róbert Kašša, Milan Ladiver, Milan Beniač, Lukáš Madera, Marek Slovák (všetci HBK Nitrianski Rytieri Nitra), Ján Rímsky (Kert Park Praha), Boris Oravec (MŠK Kežmarok), Michal Wagner, Peter Žulko, Patrik Svitana (všetci Imperial Vitamins Martin), Jaroslav Martinusík (HBK Hokejmarket Skalica), Miroslav Behúl (ŠHBK Ružinov)

realizačný tím: Jozef Ďuris (tréner), Aurel Nauš (asistent trénera), Jaroslav Mihal (manažér), Ľuboš Jankovič, Peter Szabó (technickí vedúci družstva), Richard Pobeha (masér), Tomáš Horváth (lekár), Vladimír Moravčík (video analytik), Tomáš Starosta (kameraman), Michal Runák (mediálny manažér) 

P.S. Touto spomienkou by sme si chceli pripomenúť aj dvoch členov tímu, ktorí už žiaľ medzi nami nie sú. Duško a Peťo, chýbate.

Zostrih finálového duelu, ktorý natočil a spracoval mediálny štáb českej výpravy: