Diskusia: Kolektív. Tak znie jasná odpoveď kapitána U20 na najväčšiu prednosť jeho mužstva
Slovenská reprezentácia do 20 rokov mala vo svojom strede niekoľko lídrov. Jedným z nich bol nesporne kapitán Miroslav Olejník. Skromný, miestami nenápadný, ale na prvý pohľad mimoriadne rešpektovaný vodca svorky. Po jednom zo zápasov sme ho videli priamo na ihrisku odriekať modlitbu, možno aj vďaka tomu sme napokon obhájili titul v tejto kategórii. Svojimi výkonmi si vyslúžil nielen náš obdiv, ale aj obdiv direktoriátu turnaja, ktorý ho zaradil do All-Stars tímu.
Ako s odstupom času hodnotíš náš úspech na MS?
„Stále tomu nemôžem uveriť, stále je to veľmi čerstvé. Je to obrovský zážitok. Navždy sa mi vryl do pamäti a keď raz budem umierať, budem na túto etapu života spomínať veľmi rád.“
V čom bolo mužstvo U20 najsilnejšie?
„V partii. Ale nielen my. Všetky tri výbery vytvorili jednu veľkú rodinu a navzájom sme si dopriali. Ale čo sa týka „dvadsiatky“, tak najväčšiu silu mala v kolektíve.“
„Veril som, že privezieme medailu, v kútiku duše aj zlatú. Ale priznám sa, že keď som videl Kanadu, začalo vo mne klíčiť semienko pochybnosti. Ale keď nám osud doprial druhý vzájomný zápas na MS vo finále, tak som veril, že jednoducho ju teraz porazíme. Pred prvým zápasom v skupine sme boli unavení po zápase s Českom, tentokrát sme boli veľmi nabudení.“
Rozhodla práve vnútorná sila kolektívu, že ste sa nevzdali ani za stavu 0:1, ani za stavu 1:2, keď druhý gól sme navyše inkasovali v poslednej časti zápasu?
„My sme cítili, že to otočíme. Boli sme totiž lepší až na pár hluchých momentov, kedy nás Kanaďania zatlačili. Ale my sme sa stále povzbudzovali a verili sme si. Práve tu sa ukázala naša sila. Dostali sme gól, ale hlavy sme mali stále hore a boli sme pozitívni. Hovorili sme po góle na 1:2, že máme stále čas a napokon sme vyrovnali o pár sekúnd. To bolo na tom všetkom to najkrajšie.“
Ktorý moment z MS ti navždy zostane vrytý v pamäti?
„Oslavy priamo na ihrisku. Na to nikdy nezabudnem.“
Nemali sme v mužstve výrazné individuality, ak si odmyslíme kanoniera Ďurkecha, ktorý vyčnieval gólmi, no aj ten pôsobil veľmi skromne. Dokázali teda tréneri vyskladať toto mužstvo úplne dokonale?
„Každý jeden chalan zapadol do mužstva ako dobre ozubené koliesko do hodiniek. Každý jeden do neho niečo priniesol. Spolu sme vytvorili dobre fungujúci stroj. Niekto mal viac talentu, niekto bol viac pracovitejší, no hlavné bolo, že sa každý jeden podriadil kolektívu a „makal“ jeden za druhého. V tom bola najväčšia sila Slovákov.“
Mal si ako kapitán na MS okamih, kedy si musel riešiť nejakú vážnu situáciu?
„V tomto tíme bolo viacero chalanov, ktorí by zvládli úlohu kapitána. Či už Bednarčík, Zwick, Šimko, alebo Honko. Všetci mi moju úlohu uľahčili tým, že sa navzájom rešpektovali a pomáhali si.“
Boli hráči ktorých si menoval predĺženou rukou medzi trénermi a hráčmi? Mali aj oni nejaké slovo v kabíne?
„Určite áno. Všetci už mali svetový šampionát za sebou, vedeli čo nás čaká. Snažili sa chalanov, ktorí tu boli po prvýkrát nakopnúť a poradiť. Ja som veľmi rád, že sme boli takáto partia a že všetci skúsení hráči posúvali svoje poznatky a skúsenosti ďalej.“
Čo ti ako prvé prebehlo hlavou, keď si nad hlavu zdvihol pohár pre majstra sveta?
„Všetky chvíle driny, odriekania. Všetky slzy, pot, stresy a nervy, to zo mňa hneď opadlo. Mal som pocit, že toto všetko je ukryté v tom pohári. Ale chcel som, aby sme ho zdvihli všetci naraz, pretože sme ho vyhrali spolu.“
Bolo tvoje rozhodnutie zavolať spoluhráčov, aby spoločne zodvihli pohár spontánne?
„Áno, ale premýšľal som o tom aj pred zápasom, čo urobím, ak zvíťazíme. Pohár sme si zaslúžili všetci rovným dielom.“
„Slováci vedeli urobiť výbornú atmosféru aj priamo na tribúnach. Či už od hráčov, alebo rodičov, priateľov i Slovákov žijúcich v Anglicku. Uvedomil som si, že tak ako nás podporovali ľudia na tribúnach, tak rovnako nás podporovali aj fanúšikovia doma na Slovensku. Aj preto som sa veľmi tešil domov na rodičov, priateľku či kamarátov, pretože aj pre ich je to najväčšie víťazstvo.“
Na čo budeš spomínať nerád?
„Na stravu (smiech)“
Čo si urobil ako prvé po príchode domov?
„Najedol sa a vyspal. Potom som sa delil s blízkymi a kamarátmi o všetky zážitky.“
Túžiš po titule aj medzi seniormi?
„Samozrejme, ale to je dlhá cesta. Chcem sa však o ňu pokúsiť a získať titul aj so seniormi. Rád by som takúto príležitosť dostal.“
Teba už budúci juniorský šampionát minie, ako vidíš svojich nástupcov? Máme o dva roky opäť šancu na zlato?
„Určite áno. Obe finále boli aj pre 16-ku aj pre 18-ku ako zo zlého filmu. Prehrali nešťastným gólom. Ja verím, že tréneri Ladiver s Liškom, Jurčák s Ruttkayom i Danko s Gregoríkom dokážu opäť poskladať ten najsilnejší tím, ktorý si o dva roky opäť zahrá finále.“
Rubrika: Reprezentácia → MS juniori
