Je jediným slovenským hokejbalistom, ktorý počas svojej aktívnej kariéry získal všetky štyri tituly majstra sveta. Hoci brankársky výstroj ešte nezavesil na klinec, už teraz je vnímaný ako hokejbalová legenda. V exkluzívnom rozhovore pre hokejbalplanet.sk Stanislav Petrík porozprával o poslednom zlate z Pardubíc, o tom, čím je podľa neho výnimočný reprezentačný tréner Jozef Ďuris, o práci v nitrianskom hokejovom klube, ale aj o tom, ako si zajazdil na okruhu F1 v Monaku a prečo po semifinálových nájazdoch s Čechmi "nahodil udicu".

Momentálne je v plnom prúde dovolenková sezóna. Ako ju trávite?
Mne sa začalo voľno prvého júla, dovtedy sme mali letnú prípravu s HK Nitra. Následne som bol týždeň na dovolenke a týždeň v Brezne, v Škole hokejového brankára, ktorú usporadúva Ján Filc s Rudolfom Jurčenkom. Od 24. júla sme v Nitre začali už s prípravou na ľade, takže voľné dni mi už skončili.

K hokejbalu ste sa dostali práve cez hokej, chytávali ste nielen doma, ale aj v zahraničí. Máte titul majstra Slovenska, figurovali ste aj v juniorských reprezentáciách. Chýba vám niekedy toto obdobie života?
Ak dobre rátam, s hokejom som skončil pred šiestimi rokmi. A nejako mi nechýba, stále hrávam hokejbal, takže pohybu mám dosť. Skončil som preto, že som nechcel ísť do zahraničia a na Slovensku boli vtedy také podmienky, že takmer v každom mužstve dlhovali hráčom peniaze, nechodili im načas výplaty. Nemal som chuť neustále čakať na peniaze, ktoré som si zarobil alebo sa kvôli nim niekomu doprosovať.

Okrem hokejbalu sa mi vtedy v Nitre naskytla aj možnosť práce, v ktorej som mal istotu, že mi príde výplata tak, ako má. Keď som si zvážil všetky pre a proti, zistil som, že hokej sa mi neoplatí hrať a skončil som. Bol som rád aj kvôli voľnému času, pretože keď je človek pri hokeji, tak voľno má len v máji a tri týždne v júli. Zatiaľ či pri hokejbale je toho voľna trošku viac, z čoho som sa tešil, takže hokej mi nejako nechýbal.

V hokejovom klube však predsa len pôsobíte, v extraligovej Nitre zastávate pozíciu trénera brankárov. Dá sa táto práca časovo zladiť s aktívnym hokejbalovým pôsobením?
Nie je to úplne ideálne. Tie sezóny sa totiž prekrývajú, nie je to tak, že jedna skončí a druhá začne. Ale som rád, že som sa do hokejového života vrátil. Dovolím si tvrdiť, že hokej je na Slovensku šport číslo jeden, aj keď výsledky reprezentácie už nie sú také, aké bývali. Ale ľudia naň chodia, najmä tu v Nitre, majú ho radi a ja som rád, že som pri mužstve. Hráme pekný hokej a je fajn byť v takomto kolektíve.

Hokejová Nitra získala v posledných dvoch sezónach titul majstra i vicemajstra. Aké je v klube zázemie?
Musím povedať, že som sa k hokeju vrátil aj preto, že som videl, že to tu funguje. Tento klub je momentálne na Slovensku jeden z najlepšie fungujúcich, za čo patrí vďaka Mirovi Kováčikovi a Tomášovi Chrenkovi, ktorí sa oň starajú. Ja som pri tunajšom hokeji rok a ani raz mi nemeškala výplata, dokonca niekedy chodia peniaze aj skôr. Podmienky sú tu naozaj výborné, či už ide o financie alebo zázemie. Štadión síce nie je nový, ale snažia sa ho vylepšovať a chalani majú po materiálnej stránke všetko, čo potrebujú. Je to super a som rád, že to takto funguje.

Aj keď, nie je to moja jediná práca. Robím ešte v realitnej kancelárii, nechal som si to ako zadné vrátka, pretože situácia sa môže zvrtnúť. Síce nepredpokladám, že by sa to stalo, ale človek nikdy nevie.

Vráťme sa na chvíľu k Majstrovstvám sveta v Pardubiciach. Ako s odstupom času vnímate zisk zlatého hetriku?
Je to niečo, o čom sme síce snívali, ale azda v to ani nedúfali. Hokejbal sa totiž z majstrovstiev na majstrovstvá vyrovnáva, mužstvá sa zlepšujú každým šampionátom. Navyše, keď vyhráte jedny majstrovstvá, tak na tých ďalších sa chcú nad vás všetci vytiahnuť. Nehovoriac o tom, keď vyhráte dvakrát.

Takže to tretie víťazstvo bolo niečo neuveriteľné. O to viac, akým spôsobom sme ho dosiahli. Môže to síce vyzerať, že tento šampionát bol akýsi slabší, keďže sme vyhrali všetky zápasy, ale ja tvrdím, že my sme mali tak vynikajúce mužstvo a takticky sme tak perfektne zvládli tie majstrovstvá, že iné mužstvá na nás jednoducho nemali.

Vo viacerých rozhovoroch ste spomínali, že najťažšie bolo vybojovať zlato v Zugu. Aj výsledky zápasov na tých majstrovstvách spočiatku neboli presvedčivé. Vďaka čomu slovenské mužstvo napokon triumfovalo, v čom bola jeho sila?
Podľa mňa tréneri Jožko (Ďuris) s Ajom (Naušom) vedia dať dokopy mužstvo nielen ako výber najlepších hráčov, ale vedia ho aj stmeliť ako kolektív. A v tom je naša obrovská sila. Stále hovorím, že Jožko je najlepším hokejbalovým trénerom na Slovensku. S úctou k všetkým ostatným trénerom, ktorí sú tu, vždy budem tvrdiť, že keď on odíde od reprezentácie, bude veľmi ťažké nahradiť ho niekým iným.

V tom Zugu to totiž nebolo herne až také katastrofálne. Mali sme však smolu, nevedeli sme sa gólovo presadiť, prehrávali sme, bolo to ťažké psychicky... Do posledného zápasu v skupine sme išli s tým, že musíme vyhrať, inak by sme nepostúpili ani zo skupiny.

Vtedy sa ukázala veľkosť trénera. Možno niekomu to bude znieť ako úplná blbosť, ale on prišiel do kabíny a povedal nám, že si chce s nami potykať. Pretože všetci sme tu na jednej úrovni a máme rovnaký cieľ. A vtedy to mužstvo akoby sa nakoplo, zápas s Portugalcami sme vyhrali a do konca sme už fungovali výborne. Nie je to len o hokejbalovej či taktickej stránke, ale je o tej ľudskej a ja si myslím, že v tom je tento tréner veľký. Vďaka tomu vedel dať mužstvo dokopy, a preto sme vyhrali. Myslím si, že nebyť jeho, tie tri tituly by sme nezískali.

Prišli ťažké chvíle aj na MS v Pardubiciach? Či už pre tím alebo pre vás osobne?
Práveže tie Pardubice naozaj boli o čosi jednoduchšie. Aj keď, ono to tak vyzerá, že keď sa neprehrá zápas, tak je to jednoduché. Pre mňa bolo ťažké skôr to obdobie pred majstrovstvami. Nerátal som s tým, že na ne pôjdem. No Jožko mi telefonoval presne mesiac pred MS, že so mnou ráta a dúfa, že mu nepoviem nie. My sme sa o tom bavili už predtým a ja som mu vravel, že keby som tam mal ísť ako dvojka či trojka, na nejaký výlet, tak nepôjdem. On sa mi chcel pôvodne na záver kariéry takto poďakovať, zobrať ma tam. A ja som mu povedal, že to nechcem. Keby som sa tam mal ísť len pozerať, tak by som tam šiel sám, ako divák.

Mesiac predtým mi teda volal, že so mnou ráta ako s prvým brankárom. Ja som tomu podriadil veci, chodil som individuálne trénovať s kondičným trénerom Igorom Zimanom, za posledný rok som schudol vyše sedem kíl. V bránke som sa potom cítil vynikajúco, ani v jednom zápase to nebolo také, že by som nevládal alebo by som mal nejakú krízu. A druhá vec je aj to, že mužstvo šlapalo od začiatku, že sme hneď vyhrávali, čo bolo veľmi dôležité. Pretože v tom Zugu sme začali prehrou, potom sme remizovali s Fínmi aj s Pakistanom. A psychická únava je niekedy horšia ako fyzická. V Pardubiciach bolo toto odbúrané, od začiatku sme totiž vyhrávali. Hrali sme vynikajúco v obrane, preto sme nepotrebovali dávať veľa gólov. Dôležité bolo, že sme ich málo dostávali a potom sa aj chalanom vpredu lepšie hralo. Keď vyhrávate od začiatku 1:0 či 2:0, hrá sa ľahšie, ako keď doťahujete výsledok. Potom je to ľahšie aj fyzicky.

Tréner Ďuris veľmi vyzdvihoval aspekt, že všetci hráči prišli na reprezentačné zrazy pripravení, že boli vo výbornej kondícii.
Vypovedá to o charaktere tých hráčov. Každý z nich vie, prečo to robí, každý vie, čo chce dosiahnuť a všetko tomu podriadi. Ja takisto. Jedna vec je, že som chcel, aby sme vyhrali, aby sme podali čo najlepší výkon. A tá druhá, že som nechcel prísť nepripravený a pokaziť to chalanom, o ktorých som vedel, že sú natrénovaní. Bola v tom aj akási vnútorná zodpovednosť voči tomu tímu. Či už z mojej strany alebo z ich, pretože podľa mňa to chalani berú takisto. Každý chcel zo seba vydať maximum, nik nechcel sklamať toho druhého, čo bol s ním na ihrisku. Preto konali všetci tak, ako konali.

Akú veľkú úlohu zohráva v súčasnom hokejbale fyzická zdatnosť a kondícia?
Jednoznačne je to základ toho športu. Liga sa síce nehrá až v takom nasadení ani ihriská nie sú až také veľké. Ale keď prídete na majstrovstvá sveta a máte o štyri metre širšie a o štyri metre dlhšie ihrisko, tak je to naozaj poznať. To hovorím aj z môjho pohľadu ako brankára, že je to poznať, nehovoriac teda o tom, ako to cítia hráči, keď tam musia behať. Je to omnoho fyzickejšie, oveľa viac sa tam behá. Takže kondícia je úplný základ. Aj keď sa rozprávate s hokejistami, oni nechcú hrať hokejbal na vyššej úrovni, pretože nevládzu toľko behať.

Semifinále, nájazdy s Čechmi. Viacero českých pokusov skončilo na vašej hokejke. Skvelá práca s ňou vyžadovala tréning alebo vám to šlo vždy akosi prirodzene?
Nuž, prirodzene. Nič nepríde len tak. Človek sa narodí s nejakými danosťami a talentom, ale treba ich rozvíjať. Mňa vždy bavilo hrať s hokejkou, aj keď som chytával hokej. Vo Francúzsku sme boli v tíme s Jánom Plchom. Kým súperi nevedeli, čo máme nacvičené, tak nám vychádzalo, že počas presilovky sa Jano postavil na útočnú modrú a keď som sa dostal k puku, v momente ich striedania som to vyhodil na neho a on išiel sám na bránku.

Ale nejde to samé. Aj v súčasnosti, keď máme hokejbalový tréning, možno tridsať ráz prestrelím ihrisko, strieľam si na druhú bránku, možno dokonca viac. Keď to ale človek nebude robiť a nebude to skúšať, tak samé od seba to nepríde. Všetko je vec tréningu a práca hokejkou dupľom.

Výhru nad Čechmi ste oslavovali gestom, pri ktorom ste akoby nahodili udicu. Ale vy nie ste rybár, či áno?
Nie, nie som rybár. Ale keď nám Česi dali gól hneď z prvého nájazdu, veľmi sa tešili. (Tomáš) Wróbel, ktorý dal ten gól, oslavoval, ako keby už postúpili. Mňa to vtedy nakoplo a hovorím si, no počkaj, keď to vyhráme a chytím posledný nájazd, tak nahodím udicu.

A finále už bolo na udici.
Presne tak.

Kedy začínate s Nitrianskymi Rytiermi prípravu na novú sezónu?
Prvý augustový týždeň sme začali trénovať s kondičným trénerom a potom postupne prejdeme na plochu.

Ako ste sa zžili s novým ihriskom, na ktorom ste odohrali uplynulú sezónu?
Ten prechod nebol jednoduchý, pretože hrávať na umelom povrchu niekde v hale je skvelá vec. Ale je super, že nové ihrisko je naše, môžeme ho využívať celý rok. Keď sme mali umelú plochu, tak štyri mesiace v roku sme nemali kde ani len trénovať, museli sme chodiť do Nových Zámkov. To nám teraz odpadlo. Môžeme trénovať tu v Nitre a myslím si, že chalani si na tú plochu už zvykli. Všetci sme veľmi radi, že ten štadión tu máme.

V rokoch 2011 až 2015 Rytieri získali päť titulov v rade. Čo sa podpísalo pod tieto opakované triumfy?
Dôležité bolo, že sa dalo dokopy mužstvo. Boli tu hráči z Martina, zo Žiliny, z Bratislavy, zo Zvolena či z Považskej Bystrice. Za to môžeme ďakovať jednému pánovi, ktorý to všetko dal dokopy. Nebyť jeho, hokejbal v Nitre by vôbec nebol.

Mali sme tu najlepšie mužstvo. Trénovali sme trikrát do týždňa, hrali sme na štyri päťky, čo bolo dovtedy nevídané a nik to nechápal. Aj naši chalani si na to ťažko zvykali, ale keď už si na to zvykli, tak sme predbehli všetkých. Súperi s nami vydržali behať možno dve tretiny, ale v tej tretej odpadli, pretože fyzicky to s nami nezvládali. Základom teda bolo, že tu boli skvelí hráči.

Potom prišla obmena tímu, ale súdiac podľa výsledkov na jar, opäť sa dostávate hore.
Áno. Jednak, máme tu nových chalanov, ktorí si museli zvyknúť na extraligu. Pretože hrať seniorskú extraligu a nejakú juniorskú súťaž je sto a jedno. To sa nedá porovnávať, fyzicky ani takticky. A ďalším problémom bolo spomínané ihrisko, ktoré sa nám dokončilo až v novembri. Mesiac a pol sme mali úplný výpadok, ani telocvičňa nebola k dispozícii, netrénovali sme. Museli sme preložiť aj nejaké zápasy, celkovo to bolo ťažké.

Avšak, od momentu, ako sme prišli na nové ihrisko, nás začal trénovať Milan Beniač a hra začala vyzerať úplne inak. Chceli sme dohrať jeseň, cez zimu sme sa fyzicky dobre pripravili, tréner Igor Ziman nám urobil kvalitnú zimnú prípravu. Mužstvo sa nakoplo, na jar však bola smola v tom, že sme spočiatku nevedeli dať góly. Keby sa nám podarilo v prvých troch zápasoch streliť nejaké góly, tak by sme mali ešte aj na play-off. Nakoniec sme boli radi, že nemusíme ísť na to barážové miesto, že sme skončili predposlední a musím poďakovať chalanom, že ukázali veľkú morálnu silu a veľké rytierske srdiečko.

Mali sme totiž asi sedem hráčov, ktorí mohli odísť pred koncom súťaže základnej časti. No spoločne sme si sadli a všetci povedali, že chcú bojovať za rytierov. Chcel by som sa im poďakovať za to, že to takto vzali. Dúfam, že to bude návod aj pre iné mužstvá a pre ostatných chalanov, že keď niekde niečo začnem, tak by som to tam mal aj dokončiť a nie odísť a hľadať si nejakú ľahšiu cestu.

Práve tento krok vypovedal veľa nielen o morálnej sile, ale aj o dobrej partii v Nitre. Že neodišli, aj keď mohli hrať play-off inde.
Áno, dokonca mohli hrať o titul. Ale sú to všetko chalani z Nitry, ktorí začínali s hokejbalom u nás a nebyť Rytierov, tak by hokejbal ani nehrali. Vtedy ukázali, že sú naozaj rytieri a že to pre nich skutočne niečo znamená.

Vy však nemáte skúsenosti len so slovenským hokejbalom, spoločne s Robom Kaššom ste aj vicemajstrami Kanady...
Presne tak. Manažér Tony Iannitto, ktorý mal na starosti mužstvo Montreal Black Knight, mal v minulosti zároveň na starosti aj kanadskú reprezentáciu. Vždy, keď boli majstrovstvá, mi hovoril, nech prídem do Kanady. Najskôr sa s nimi dohodol Robo, že pôjde a mňa napokon nejako prehovorili. Predtým som odmietal, pretože mi to kolidovalo s hokejom. Vtedy som však akurát odchádzal do Francúzska, začínali sme tam asi 25. augusta a ja som tam prišiel asi dvadsiateho ôsmeho. Časovo sa to teda nejako dalo dať dokopy.

Tak sme teda s Robom boli na Majstrovstvách Kanady. Síce som neodchytal veľa zápasov, lebo tam mali brankára, ktorý chytal aj za kanadskú reprezentáciu, ale skončili sme druhí a mám striebornú medailu.

V hokejbale ste dosiahli v podstate už všetko, čo sa dá dosiahnuť. Kde čerpáte motiváciu pokračovať, chytať aj naďalej?
S týmto som mal problém, keď som vyhral prvý titul majstra sveta v roku 1999. Vravel som si, prečo to vlastne mám ešte hrať. Chytal som prvý rok, vyhral som extraligu s Ružinovom, titul majstra sveta, Stümpel Cup, boli sme s Ružinovom na turnaji v Nemecku, ktorý sme tiež vyhrali. Premýšľal som, čo ma ešte má motivovať, aby som pokračoval. Jeden motivačný faktor sú peniaze, tie však v hokejbale nedostávate. A druhým sú méty, ktoré človek ešte nedosiahol, také však už neboli. Časom sa to nejako utriaslo, boli však aj také obdobia, keď to nebolo okej.

Aj v reprezentácii. Hneď o dva roky sme boli v Toronte na MS a ja som bol vtedy v hokejovom Slovane. Nechceli ma pustiť, pustili ma na poslednú chvíľu, asi týždeň pred MS sa ešte vybavovali letenky, víza a podobne. Prišiel som tam a najdôležitejší zápas, čo bol, lebo tie MS boli vtedy o dvoch zápasoch, hrali sme semifinále a ja som nechytal. Bolo mi to odôvodnené tak, že však ty už si odchytal jeden veľký zápas, nech chytajú aj druhí. A prvá vec, čo bola, keď som prišiel na Slovensko, že mi volal Krajči, či som zranený alebo čo, keď som nechytal. Ja mu vravím, že nie som a on, tak načo si tam chodil?

Takže vravím, boli aj ťažšie obdobia, ale to je v športe vždy, že niečo vychádza viac, niečo menej. Človek sa potom z toho poučí a stane sa silnejším. Ani teraz nemám chuť na hokejbal, ani len o ňom premýšľať a obliekať sa do výstroje. Keby to bolo na mne, asi by som skončil, pretože jednak mám toho dosť s hokejom, potom realitka, čo sú veci, ktoré ma živia. A zakombinovať do toho hokejbal... nie je to jednoduché. Ale vzhľadom na to, aká je situácia, ešte chcem pomôcť chalanom tu v Nitre, a preto asi ešte tento rok budem chytať extraligu. Ale neviem dokedy, ani ako ďalej. Pretože keby som sa na to vybodol, tak v Nitre by hokejbal asi nefungoval. Čiže musím nájsť niekoho, kto to bude robiť namiesto mňa a potom môžem pokojne skončiť.

Ste známy svojou záľubou v motorkách. Máte na konte nejaký zaujímavý trip, na ktorý rád spomínate?
V máji 2013 som bol s kamošmi na výbornom tripe v Taliansku a vo Francúzsku. Bolo to tesne pred Majstrovstvami sveta v Kanade, Jožko mi ešte vravel, prosím ťa, nedoraz sa, lebo neviem, čo budeme robiť. Na prívese sme doviezli motorky do Janova, tam sme ho spolu s autom nechali v jednej garáži a po pobreží sme sa na motorkách vybrali do Saint-Tropez.

Bol to najkrajší zážitok môjho života. A pokojne by som išiel znova. V januári sme sa dohadovali, kedy by sme mohli ísť a práve jeden májový týždeň bol taký, že nám to pasovalo všetkým. Prišli sme tam a v Monaku bol akurát natiahnutý asfalt na Veľkú cenu F1. Takže sme si prešli celý ten okruh, bolo to skvelé. Kde sme zastavili, tam sme si hľadali ubytovanie. Prešli sme Sanremo, Nice, Monako, Cannes, až sme napokon došli do Saint-Tropez.

Ubytovanie priamo v meste bolo príliš drahé, tak sme išli kúsok od St. Tropez, cca 10 km a tam už boli normálne ceny. Ubytovali sme sa, večer sme boli posedieť v meste. Chceli sme ísť ešte ďalej, ale pozerali sme počasie a akurát vtedy to tak vyšlo, že už o dva dni malo pršať. Rozhodli sme sa teda ísť nazad. A keď sme sa vracali, tak v Cannes akurát začínal filmový festival. Čiže sme úplnou náhodou stihli všetko, čo tam v tej dobe bolo. My sme si ani nepozerali, čo sa tam bude diať, len sme hľadali termín, kedy budeme mať všetci voľno. Bol to krásny zážitok, vtedy sme zažili asi všetko, čo motorkár má zažiť.

Máte nejakú vysnívanú trasu, ktorú by ste si v budúcnosti na motorke chceli prejsť?
Je veľa takých trás, ale ja nemám motorku na dlhé cestovanie. Tá moja je však pre mňa naj. Už keď ju začali vyrábať, veľmi sa mi páčila a aj keby som chcel inú, tak túto by som si musel nechať. A predsa len, to by už bolo asi príliš. No možno, keď budem starší a predsa len sa ju rozhodnem predať, kúpim si cestovnú a budem jazdiť aj dlhšie trasy.

Sú práve motorky vecou, do ktorej investujete najviac peňazí?
V podstate ani nie, investícia bola akurát vtedy, keď som si ju kúpil. Oblečenie mám, takže teraz platím už jedine, keď tankujem. A to nerátam ako nejaké míňanie peňazí, pretože tak, ako iní ľudia fajčia a pijú, tak ja tie peniaze neprepijem a neprefajčím, ale natankujem. Neexistuje nič, na čo by som extrémne míňal peniaze. Navyše, myslím, že tých peňazí ani nemám tak veľa, aby som mohol mať záľubu, do ktorej by som investoval viac. Žijem ako každý iný človek a ak mám niečo navyše, tak si to odložím a potom využijem na nejakú cestu či dovolenku.

Ľudia často porovnávajú slovenský hokej a hokejbal a takmer vždy pri tom položia otázku, čím to je, že v hokejbale sme majstri sveta, dokonca niekoľkonásobní a v hokeji to posledné roky nejde.
Neviem, či sa to dá úplne porovnávať. Vezmite si posledné majstrovstvá sveta. Trénerovi Cígerovi odmietlo asi 20 hráčov, čo je v podstate jedno kvalitné mužstvo. A to sa v hokejbale nestáva. Chalani ho hrajú, pretože ho majú radi a je to pre nich top šport, pre hokejbalistov je dostať sa do reprezentácie to najviac, čo sa dá dosiahnuť. Zatiaľ čo pri hokeji mi niekedy príde tá reprezentácia až druhoradá. Hokejisti hrajú v NHL či v KHL, kde si zarábajú na svoj život a reprezentácia je už niečo navyše. Odhodlanie a dôvod, prečo to chalani robia, je iný a potom sa to aj prejavuje.

O dva roky budú hokejbalové Majstrovstvá sveta na Slovensku. Bolo vidno, čo urobil tlak domáceho prostredia s Čechmi. Hrozí niečo také aj nám? Lebo diváci a fanúšikovia budú určite čakať ďalšiu medailu, ďalší titul.
Áno, je to tak, ale my sme v inej pozícii, ako boli Česi. Oni zlato nevyhrali už šesť rokov. Veľmi ho chceli získať doma, všade bolo #vratmezlatodomu, všetci im rozprávali, ako doma vyhrajú titul a podľa mňa im to dosť zväzovalo ruky. Aj v zápase s nami, keď som si spätne pozrel tie nájazdy... keď dal Pinči (Patrik Svitana, pozn. red.) gól, na českej striedačke nebolo jediného, kto by sa hlásil, že pôjde. Každý z tých chalanov si uvedomoval, že ak teraz nedá gól, tak skončili, skončil im sen o zlatej medaile. Takže ten tlak bol na nich enormný a myslím, že to bolo pre nich zlé.

My sme však v inej pozícii, keďže sme ten titul vyhrali trikrát po sebe. Nehovorím, že nebudeme chcieť vyhrať znovu alebo že tí chalani, ktorí tam budú, nebudú chcieť ten titul získať, ale myslím si, že ten tlak nebude až taký. Podľa mňa sa vôbec nič strašné nestane, keď získame aj bronzovú medailu. Pretože ten hokejbal je tak vyrovnaný, že hocijaká medaila je teraz super.

Fanúšikov bude určite zaujímať najmä to, v akej pozícii vás na domácom šampionáte uvidia.
To by aj mňa zaujímalo. Keďže nie som veštec ani nemám takéto schopnosti, tak sa k tomu vôbec neviem vyjadriť. Dva roky sú dlhá doba, za dva roky sa môže stať hocičo. Vôbec o tom teraz nepremýšľam. Jednak, po športovej stránke ťažko povedať, v akom stave budem, keď budem mať pomaly už 42 rokov a potom, po mentálnej stránke, ako som už spomínal, neviem, či budem mať ešte nejakú motiváciu, niečo znovu dokazovať a niečo ďalšie ešte získať.

Päť rýchlych otázok pre Stanislava Petríka

Koľko hokejok spotrebujete za sezónu? Jedna hokejka mi vydrží celú sezónu.

Mali ste niekedy svoj športový idol? Keď tak o tom premýšľam, nikdy som nikoho takého nemal. Ale samozrejme, odmalička som sledoval brankárov, či už to bol Jiří Králik, Vladislav Treťjak, neskôr Dominik Hašek alebo John Vanbiesbrouck v NHL.

Aký je váš najobľúbenejší relax? Jednoznačne jazda na motorke.

Keby o vás natočili film, ktorý herec by vás mal hrať? Asi Nicolas Cage alebo Bruce Willis. Ale minule som bol v nitrianskom divadle a páčil sa mi Martin Šalacha, takže pokojne aj on.

Pivo alebo víno? Určite víno, na to som sa naučil počas siedmich rokov vo Francúzsku (úsmev).

Foto: HBK Nitrianski Rytieri/Ján Csillag, René Lazový, Miroslav Slávik, MOTOTV.SK, archív S.P.